32. otázka – Prečo nie sú súčasťou Biblie aj iné spisy?

To vyvoláva ďalšiu otázku – nepridali alebo neubrali cirkevní predstavitelia do Biblie niečo, čo sa im, ľudovo povedané, "nehodilo"? Je historický Ježiš ten istý ako ten, ktorého opisujú kresťania v Biblii?

Najmä ľudia, ktorí sú viac ezotericky a okultne orientovaní, vyčítajú Biblii v jej dnešnej podobe absenciu mnohých zamlčaných a skrytých starovekých textov (tzv. apokryfy). Domnievajú sa, že pôvodní kresťania zachovali len to, čo im vyhovovalo a neodporovalo ich pravde, zatiaľ čo iné, "osvietenejšie" a "pravdivejšie" texty so skrytým Ježišovým posolstvom zámerne vylúčili. Typickým príkladom je presvedčenie, že z Biblie bolo systematicky vymazané učenie o reinkarnácii (tomuto omylu sa venujem v otázke 45).

Predtým, ako sa budeme apokryfom venovať podrobnejšie, si najprv stručne zopakujme základné princípy, na základe ktorých boli tieto knihy zaradené do biblického kánonu. Apokryfy tieto body v rôznej miere nespĺňajú.

1. Bola kniha písaná Božím prorokom, prípadne pri novozákonných knihách apoštolmi? Aj v prípade, keď táto podmienka nie je splnená (v Novom zákone ide o Markovo a Lukášovo evanjelium), išlo o blízkych spolupracovníkov apoštolov, na základe čoho boli aj ich texty prijaté s Božou autoritou.
2. Bola táto osoba Bohom potvrdená skrze zázraky a divy? Židom 2,3–4 nám ukazuje skutočnosť, že za Božími ľuďmi môžeme očakávať aj Jeho potvrdzovanie. Od Mojžiša cez Ježiša až po Jeho apoštolov túto skutočnosť pozorujeme.
3. Zjavuje text pravdu o Bohu? Tu je dôležitá skutočnosť, že žiadny text ani zjavenie nejdú proti predchádzajúcemu Božiemu zjaveniu (nadväzujú na seba a dopĺňajú sa). Tento princíp najjednoduchšie ilustrujú mnohí falošní proroci modernej doby, ktorí prichádzajú s "novým posolstvom od Boha", ktoré úplne popiera akékoľvek predchádzajúce zjavenie.
4.  Nesie text Božiu moc? Akýkoľvek text, ktorý nenesie Božiu moc k premene človeka, nie je od Boha (Židom 4,12).
5. Bola kniha akceptovaná a používaná prvými kresťanmi? Boli texty používané v rámci cirkevnej praxe prvými kresťanmi a boli nimi všeobecne akceptované?

Čo sú apokryfy?

Apokryfnú literatúru možno zjednodušene charakterizovať ako historické spisy, ktoré boli svojou povahou podobné biblickým spisom (alebo si nárokovali Božskú inšpiráciu), ale ich dôveryhodnosť a autorita neboli v cirkvi uznávané a často v mnohých bodoch priamo odporovali základným pilierom Ježišovho učenia.

Biblia sa síce niekedy odvoláva na iné historické pramene (čo je však logické, pretože nikto netvrdí, že veriaci v dejinách nenapísali nič iné ako biblické texty), ale tie z nejakého dôvodu Boh nemal v úmysle inšpirovať a zanechať budúcim generáciám pre ich potrebu.

To isté platí napríklad aj o listoch apoštola Pavla, ktoré z kontextu Biblie celkom jednoznačne napísal niektorým cirkvám, ale ktoré nie sú súčasťou Biblie. Boh sa teda rozhodol použiť a zachovať niektoré svoje listy, ale iné nie.

Najznámejšie apokryfné texty

Medzi najznámejšie novozákonné apokryfy patria:

• Tomášovo evanjelium

• Petrovo evanjelium

• Jánove skutky

• Markovo tajné evanjelium

• Máriino evanjelium

• Petrove skutky

• Pavlova apokalypsa

Nemáme tu priestor na to, aby sme prešli všetky spisy a komentovali ich jednotlivo, ale uvediem niekoľko príkladov, ktoré vám priblížia, prečo ich kresťania nepovažujú za Bohom inšpirované texty.

Tajné Markovo evanjelium

Podľa niektorých kritikov je to necenzurovaná verzia biblického Markovho evanjelia, ktorá obsahuje tajné informácie len pre zasvätených. Iní z neho vyvodzujú, že Ježiš bol mág alebo že mnohí prví kresťania praktizovali homosexualitu.

Profesor teológie Dr. Gregory Boyd sa vyjadril takto:

"Viete, my nemáme žiadne Tajné Markovo evanjelium... Máme len jedného učenca, ktorý našiel citát Klementa Alexandrijského z konca druhého storočia, ktorý údajne pochádza z tohto evanjelia. V súčasnosti však celkom záhadne zmizol aj tento citát. Nemáme žiadne Markovo tajné evanjelium, nemáme z neho žiadny citát... Okrem toho už vieme, že Klement je notoricky známy svojou naivitou a ľahkovážnym prijímaním podvodných spisov. Takže Tajné Markovo evanjelium je neexistujúci dokument, z ktorého cituje v neexistujúcom spise autor z konca druhého storočia, ktorý sa v týchto otázkach ukázal ako naivný. Prevažná väčšina učencov mu neprikladá žiadny význam. Nanešťastie, tí, ktorí tento dokument považujú za významný, dostávajú veľa priestoru v médiách, pretože médiá milujú senzácie." [2, s. 117]

Ďalším príkladom je celkom známe Tomášovo evanjelium, ktoré je však silne ovplyvnené gnosticizmom (nekresťanské náboženské hnutie 2. – 4. stor. n. l.). Na jednom mieste v ňom Ježiš údajne hovorí toto:

"Každá žena, ktorá sa stane mužom, vstúpi do nebeského kráľovstva." [3]

Nemusíte byť žiadny teológ ani kresťan, aby vám došlo, že tu niečo nehrá. Ide o výrok, ktorý dobre zapadá do gnostického myslenia, ale veľmi ostro odporuje posolstvu a osobnostnému profilu Ježiša Krista.

V neposlednom rade tu máme Petrovo evanjelium alebo Jánove skutky, ktoré v skutočnosti nenapísal apoštol Peter alebo apoštol Ján, ako by sa na prvý pohľad zdalo, ale niekto o mnoho rokov neskôr. Ten niekto si "požičal" ich mená a autoritu, aby šíril svoje vlastné (vtedy známe) herézy. Dnes podobnú taktiku nazývame falšovaním a podvodom [4, s. 156-157].

V podobných analýzach by sme mohli pokračovať. Vždy by sme zistili, že nie sú v súlade so všeobecným kresťanským myslením alebo s osobnostným profilom Ježiša Krista, alebo sú to vyslovene podvody. To všetko neznamená, že apokryfy nemôžu obsahovať časti pravdy alebo že v niektorých prípadoch nemôžu byť zaujímavou historickou literatúirou. Tvrdenia o tom, že tieto spisy sú božsky inšpirované, však kresťania (podľa mňa oprávnene) odmietajú a existuje mnoho dôležitých argumentov, prečo tak robia.

Ukážme si ešte príklady niekoľkých všeobecných dôvodov, prečo apokryfy do Biblie nepatria:

Boh má moc Bibliu ochrániť – Jedným zo základných logických argumentov proti teórii skreslenej Biblie je, že ak existuje Boh, má logicky moc chrániť svoje dielo pred akýmkoľvek zničením, pozmenením a falšovaním. V skutočnosti tí, ktorí veria, že existujú nejaké skryté pravé evanjeliá, svojím postojom hovoria, že ľudia prekazili Všemohúcemu Bohu jeho zámer odovzdať ľudstvu svoje posolstvo. Podľa nich teda Boh nie je dostatočne mocný na to, aby zabezpečil šírenie svojho posolstva, alebo to nie je ochotný urobiť.

Biblia sama varuje – Je dôležité uvedomiť si, že existencia "konkurenčných" spisov a "právd", ktoré útočia na Bibliu, je absolútnou nevyhnutnosťou. Nič iné by sme ani neočakávali, ak skutočne existuje satan, ktorý sa snaží zničiť Božie posolstvo a dielo akýmikoľvek prostriedkami. V skutočnosti Biblia obsahuje mnoho varovaní pred falošnými učiteľmi a niektoré knihy Novej zmluvy sú priamou odpoveďou na podobné herézy, ktoré sa snažili skresliť Ježišovo posolstvo. Apoštol Pavol to na jednom mieste potvrdil týmito slovami:

"Sú to totiž falošní apoštoli, ľstiví pracovníci, ktorí sa tvária ako Kristovi apoštoli. A nie div, veď aj sám satan sa tvári ako anjel svetla. Nie je to nič prekvapujúce, ak sa aj jeho služobníci tvária ako služobníci spravodlivosti." (Druhý Korinťanom 11,13-15)

Inde v Biblii sa píše toto:

"Čudujem sa, že od toho, ktorý vás povolal Kristovou milosťou, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu. Iného evanjelia však niet. To iba niektorí vás znepokojujú a chcú prekrútiť Kristovo evanjelium. Ale keby sme my alebo aj anjel z neba zvestovali iné evanjelium namiesto toho, ktoré sme vám zvestovali — nech je prekliaty! Ako sme už povedali, aj teraz opakujem: Ak vám niekto zvestoval iné evanjelium namiesto toho, ktoré ste prijali — nech je prekliaty!" (Galaťanom 1,6–9)

Tu evanjelium nie je myslené ako kniha, ale ako posolstvo ("dobrá správa"). Môžeme ľahko identifikovať, že tu existovali ľudia, ktorí mali vo svojom záujme pravé Ježišovo posolstvo prekrútiť. Ako kresťana ma teda vôbec neprekvapuje, že existuje veľa útokov na biblickú dôveryhodnosť.

Biblia zakázaná – V súvislosti s apokryfmi sa často tvrdí, že historická cirkev nechcela, aby ľudia poznali pravdu, a preto vylúčila niektoré dôležité spisy. Tento argument je skutočne oprávnený, ale nie na škodu Biblie. V skutočnosti historická (najmä rímskokatolícka) cirkev robila všetko pre to, aby tradičný obsah Biblie (t. j. súčasný text) udržala čo najďalej od ľudí. V skutočnosti ich Biblia usvedčila z mnohých falošných učení a poukázala na často zvrátené správanie cirkevnej hierarchie. Tomu urobila koniec až reformácia, keď sa Biblia vo všeobecnosti rozšírila do spoločnosti. Tvrdenie, že cirkev vytvorila vlastnú Bibliu, je preto nelogické, keďže jej posolstvo veľmi často útočí na mnohé jej vlastné praktiky a doktríny.
Častá mytológia – viaceré apokryfy majú zjavný mytologický charakter. Iste, aj samotné zloženie Biblie mnohí považujú za zbierku mýtov a bájok, ale posúďte sami. Napríklad evanjelium o kríži obsahuje rozprávanie o Ježišovi, ktorý vychádza z hrobu s obrovskou postavou siahajúcou nad nebesá, a za ňou nasleduje hovoriaci kríž. Biblia žiadne podobne mytologické popisy neobsahuje.

Problémy s biblickým kánonom
Keby som tvrdil, že tradičné zloženie Biblie je stopercentne akceptované, nehovoril by som pravdu. Väčšina spisov a kníh bola prijatá v podstate bez diskusií a pochybností. Bolo však niekoľko prípadov, keď sa vyskytli pochybnosti, či určitú knihu zaradiť do biblického kánonu alebo nie. Tu sú príklady siedmich diskutovaných novozákonných kníh [4, s. 153].

• List Židom – hoci mala kniha autoritu, nebolo jasné, kto je jej autorom. Mnohí veria, že je ním apoštol Pavol. Nejasné autorstvo vytvorilo otáznik ohľadom zaradenia do kánonu, a preto bola kniha najprv diskutovaná.
• List Jakubov – otázniky vyvolával zjavný rozpor s Pavlovým učením o spasení bez skutkov zákona, zatiaľ čo Jakub zdôrazňoval dôležitosť skutkov. Keď čitateľ pochopí, že skutky sú ovocím pravej viery, zdanlivý rozpor zmizne.
• 2. list Petrov – otáznik vychádza z iného štýlu písania ako v prvom Petrovom liste. Problém sa vyrieši, keď zistíme, že v jednom prípade Peter použil pisára a nepísal vlastnou rukou.
• Zjavenie Jánovo (Apokalypsa) – rozpaky vznikli nad učením o tisícročnom kráľovstve Ježiša, ktorý vyznával určitý kult. Táto kniha však bola prijatá cirkevnými otcami už skôr.

Na záver by som chcel spomenúť skutočnosť, že aj medzi kresťanmi koluje Biblia, ktorá má niekoľko (starozákonných) kníh navyše oproti Biblii používanej spravidla protestantskými kresťanmi. Ide o tzv. deuterokanonické doplnky, ktoré používa napr. rímskokatolícka cirkev. Nie je tu priestor túto oblasť bližšie rozobrať, je však dôležité poznamenať, že tieto apokryfné knihy v podstate neboli prijaté do židovského kánonu a ani židia, ani kresťania ich väčšinovo v prvých storočiach nepovažovali za súčasť inšpirovaného Písma. Navyše o sebe tieto knihy v niektorých prípadoch samy vyhlasujú, že božím slovom nie sú [1, s. 97].

Záverečné zhrnutie

Apokryfná literatúra môže byť zaujímavou historickou skutočnosťou. Nemožno ju však z rôznych dôvodov prijať ako text nesúci autoritu od Boha. V mnohých prípadoch ide o podvod alebo pokus prepašovať falošné učenie o Bohu, pred ktorým Biblia vrátane samotného Ježiša dôrazne varuje.