68) Otázka - Prečo existuje toľko rôznych ľudských cirkví?

Je pravda, že existuje mnoho kresťanských prúdov a cirkví, ktoré vidia veci inak. Z tohto rozdielneho pohľadu na Božie veci často vznikajú rôzne mätúce nedorozumenia a spory – a to je smutné. Na úvod by som však rád priznal, že na túto otázku nemám stopercentne uspokojivú odpoveď. Napriek tomu sa pokúsim uviesť niekoľko myšlienok, ktoré by ju mohli viac osvetliť.

1) Historický kontext

Ak sa chceme bližšie pozrieť na dôvody existencie mnohých cirkví, musíme začať historickým kontextom a vývojom kresťanstva. Treba si však uvedomiť, že celé dejiny cirkvi so všetkými súvislosťami sú témou, ktorú ľudia študujú už mnoho rokov. Preto nie je možné v niekoľkých riadkoch zachytiť všetky podrobnosti a podstatné fakty a nevyhnúť sa mnohým zovšeobecneniam a zjednodušeniam. Je tiež pravda, že katolícki historici budú interpretovať dejiny úplne inak ako historici vychádzajúci z kresťanskej reformácie. Práve cez optiku protestantskej reformácie sa pozerám na dejiny.

Prví kresťania nemali ľahký život. Ježišovi nasledovníci boli hneď po založení cirkvi kruto prenasledovaní rímskymi cisármi a samotnými Židmi. Konfiškovali im majetok, mučili ich, väznili, predhadzovali divej zveri v amfiteátroch, upaľovali zaživa alebo ukrižovali [5]. Satanovo úsilie vyhubiť prekvitajúcu Božiu cirkev násilím a terorom však zlyhalo. Toto prenasledovanie viedlo paradoxne k opaku – k rozkvetu cirkvi. Keď otvorený boj zlyhal, satan prišiel s ďalším nápadom: preniknúť do cirkvi v snahe odviesť kresťanov od Božích právd. Zjavnú lož je ľahké odhaliť, ale keď sa zamieša do kokteilu pravdy, je oveľa zákernejšia. Po roku 300 n. l. prenasledovanie ustúpilo a nastal dramatický obrat – kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom Ríma [6]. Z pohľadu vtedajších kresťanov to mohlo byť veľké víťazstvo (alebo úľava). Optikou histórie však vidíme, že práve toto spojenie štátnej moci a kresťanstva malo veľmi fatálne dôsledky pre čistotu Božieho evanjelia. Kresťanstvo postupne prijalo mnohé praktiky a obrady s pohanským podtónom, a tak sa začalo postupne deformovať.

Boh však zasľúbil, že jeho cirkev (zdôrazňujem, že nejde o formálnu organizáciu) nebude nikdy zničená satanom. "A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu." (Matúš 16:18) Preto nie všetci kresťania podľahli tomuto klamu a tlaku. Mnohí z nich stále dôverovali Bohu a jeho slovu. Môžeme povedať, že v každom veku mal Boh verných nasledovníkov, ktorí sa držali jeho pravdy. Po stáročia s rôznou intenzitou volali po reforme cirkvi a návrate k biblickým pravdám. Boli však systematicky umlčovaní a vyhladzovaní. Biblia bola tiež dlho zakázaná, čo udržiavalo obyvateľstvo v nevedomosti a v otroctve falošných učení a povier.

Hlboká skazenosť, hrabivosť a celkom zjavný odklon stredovekej cirkvi od Biblie vyvrcholili v tzv. reformácii. Reformátori často nechceli zakladať nové cirkvi; chceli očistiť existujúcu cirkev od jej lží a skazenosti. Od Jána Viklefa cez Jána Husa až po Martina Luthera a Jána Kalvína boli títo reformátori utláčaní a prenasledovaní Rímom. Existujúca rímskokatolícka cirkev však reformovaná nebola. Hoci bola čiastočne očistená od mnohých morálnych zlozvykov, nezriekla sa svojich nebiblických dogiem. Preto z cirkvi vystúpilo nespočetné množstvo tých, ktorí pochopili, že je lepšie poslúchať Boha. "Treba viac poslúchať Boha ako ľudí." (Skutky 5:29)

To je jeden zo základných dôvodov existencie mnohých protestantských cirkví. Počas reformácie vzniklo niekoľko protestantských hnutí. Lutherovi nasledovníci prijali jeho očistené poznanie a stali sa "luteránmi". Problémom však bolo, že sa neposunuli ďalej, ale "zamrzli" na jednom mieste. Nepokračovali teda v reformácii, ktorú začal sám Luther. Po ňom prišli ďalší reformátori, ktorí išli ďalej v odhaľovaní potláčaných Božích právd (napr. Kalvín). Po jeho smrti však aj jeho nasledovníci "zakonzervovali" získané poznanie. Na svete tak existovala reformovaná cirkev. Keď prišli noví reformátori a odhalili ďalšie pravdy, ktoré boli po stáročia potláčané, ich nasledovníci často stagnovali okolo týchto poznatkov. A pretože ani oni neboli dokonalí, ich poznanie bolo často zaťažené rôznymi nebiblickými aspektmi (napr. elitárstvom a neúctou k iným), ktoré potom v kombinácii s ľudskou hriešnosťou vytvárali rôzne napätia a nedorozumenia.

Históriu reformácie tu nemôžeme podrobne opísať, ale napriek tomu môžete aspoň čiastočne pochopiť, čo stálo na počiatku mnohých kresťanských cirkví. Môžeme teda konštatovať, že v jednotlivých cirkvách existuje rôzny stupeň pravého poznania Božieho zjavenia. To však neznamená, že v cirkvi s menším poznaním nemôžu byť pravé Božie deti, ktoré si Pán používa a miluje! Boh často mocne pôsobí aj tam. Často aj v rámci jednej cirkvi existuje mnoho jednotlivých miestnych zborov, ktoré sa od seba veľmi líšia – niektoré sú napríklad takmer duchovne mŕtve, zatiaľ čo v iných je živé spoločenstvo Božieho ľudu. Akékoľvek zjednodušené závery sú tu preto nemožné.

2) Hriech

Jednou z najpravdepodobnejších príčin nejednoty v kresťanských cirkvách je hriech a naša telesná prirodzenosť. Je to veľmi smutné, ale niekedy sa kresťania nezhodnú jednoducho preto, že sú pyšní, chcú mať veci pod kontrolou atď. Toto je naozaj skutočné "maslo na hlave" nás kresťanov. Napriek tomu všetkému samotná Biblia tento stav vysvetľuje. Je veľmi rozšírená a falošná predstava, že cirkev musí byť dokonalá a ľudia v nej musia byť svätí. Áno, to je taká méta, ku ktorej sa máme snažiť dopracovať. Ale žiadna cirkev (ani ľudia, ktorí ju tvoria) nie je dokonalá. V skutočnosti je celá Biblia záznamom o tom, ako Boh používal nedokonalých ľudí, ktorých svojím vplyvom postupne premieňal. Nebojí sa zaznamenať ani veľké pády mocných Božích mužov či samotného izraelského národa.

Izrael, Boží vyvolený ľud, mnohokrát odpadol od Boha. Napriek tomu neprestal byť jeho ľudom. Toto odpadnutie prinieslo mnoho fatálnych následkov a nepríjemností, no Boh sa nad nimi neustále zľutovával. Nie je to inak ani s jeho nedokonalou cirkvou. Nový zákon sa sčasti skladá z apoštolských listov, ktoré sú často reakciou na falošné učenie a prax, ktoré prenikali do vtedajších miestnych cirkví. Ak by som teda hľadal dokonalú cirkev, nenašiel by som ju, pretože ju nepozná ani samotná Biblia. A okrem toho, aj keby som našiel dokonalú cirkev, prestala by byť dokonalá vo chvíli, keď by som sa stal jej súčasťou…

3) Otázka autority Písma

Tento dôvod veľmi úzko súvisí s otázkou, ktorej sme sa venovali v časti o Biblii – prečo existuje toľko výkladov Biblie? Všetky cirkvi sa odvolávajú na Bibliu, ale mnohé z nich sa s ňou pri bohoslužbách ani "nekonzultujú". Pre prvých kresťanov bolo Božie slovo záväzným a jediným hlavným zdrojom kresťanského poznania a praxe. Mnohé cirkvi však k Biblii pristupujú tak, že pre nich nie je hlavným zdrojom, alebo minimalizujú vážnosť jej slov tvrdeniami ako "je to len obrazné", "nemôžeme to brať tak doslovne", alebo dokonca tvrdeniami, že autori Biblie sa dopustili mnohých chýb a niektorým jej základným učeniam vôbec nerozumeli.

Podobne zmýšľajúce cirkvi a liberálni teológovia sa odklonili od čistoty biblického učenia a stávajú sa falošnými učiteľmi, pred ktorými Biblia varuje.

Apoštol Pavol napísal: 

"Lebo príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie a podľa svojich chúťok si zaobstarajú učiteľov, ktorí budú vyhovovať ich želaniam. Odvrátia svoje uši od pravdy a obrátia sa k bájkam."
(2. Timoteovi 4:3-4)

Tí, ktorým sa nepáči radikálne nasledovanie Pána Ježiša, posväcovanie svojho života a láska k druhým, často prekrúcajú biblické posolstvo tak, aby vyhovovalo ich vlastným preferenciám alebo dobovej móde. Nahrádzajú toto učenie vlastnými doktrínami, filozofiou tolerancie alebo možno vlastnými skúsenosťami.

4) Lpenie na nepodstatnom

Mnohé cirkvi sú takmer totožné v denominácii, líšia sa len názvom a umiestnením. Napriek tomu aj tu môže dôjsť k nedorozumeniu. Často je to spôsobené tým, že jedni kladú dôraz na učenie A, iní na učenie B, hoci obe strany uznávajú, že A aj B sú správne.

5) Nie každý je kresťan

Je dôležité uvedomiť si, že mnohé "cirkvi" v skutočnosti nie sú cirkvami v biblickom zmysle. Sú to väčšinou sekty a náboženské organizácie, ktoré znásilňujú pravdy Biblie do takej miery, že im unikajú jej základné zjavené pravdy, na ktorých sa pravé kresťanské cirkvi zhodujú (napr. svedkovia Jehovovi, mormóni atď.). Ak by sme tieto spoločnosti z nášho pomyselného zoznamu vyškrtli, situácia by bola o niečo jasnejšia…

Druhá strana mince

V súvislosti s týmto problémom treba pripomenúť, že existencia mnohých rôznych cirkví je do veľkej miery biblický pojem! Nehovorím tu však o nejednotnosti, rivalite a rôznom elitárstve, ktoré pramení z našej hriešnej prirodzenosti. Hovorím o tom, že už v časoch prvotnej cirkvi existovalo de facto nespočetné množstvo "kresťanských cirkví".

Apoštoli písali cirkvi v Ríme, Kolosách, Korinte, Efeze alebo cirkvi v konkrétnom dome. Tieto cirkvi neboli úplne rovnaké, ale boli to cirkevné zbory, ktoré v základných veciach zdieľali spoločnú vieru v Pána Ježiša Krista. Neexistovala formálna cirkev, ale samostatné a autonómne zbory.

Z tohto hľadiska je kritika kresťanstva v súvislosti s existenciou mnohých cirkví neoprávnená. Existuje veľmi veľa zborov naprieč denomináciami, ktoré veľmi dobre spolupracujú, navzájom sa rešpektujú a zdieľajú spoločnú vieru v Pána Ježiša.

Osobne by som nemal problém stať sa členom mnohých iných cirkví, ktoré sa držia svojho vyznania biblického zjavenia. Je to jednoducho preto, že medzi našimi miestnymi zbormi nie sú výrazné rozdiely. Ako ľudia máme často tendenciu kategorizovať informácie a znervózňujeme sa, keď nemôžeme situáciu kontrolovať. Rovnako to cítim aj v prípade cirkví. Radi by sme mali jasno v tom, že taký a taký zbor je taký a taký… a taký a taký zbor je makový… ale nie je to tak.

Záverečné zhrnutie

Existencia mnohých rôznych kresťanských cirkví je vlastne biblickou požiadavkou. V dôsledku ľudskej hriešnosti sa však rôzne prúdy a cirkvi často stali nástrojmi nejednoty a elitárstva, ktoré už nie sú Božou vôľou.