79) Otázka – Prečo musia kresťania vždy odpúšťať? Nie je to slabé?

Odpustenie. Slovo, ktoré v ľuďoch vyvoláva rôzne pocity. Čo to vlastne je? Ako môžeme odpustiť? A je vôbec možné odpustiť niektoré krivdy a neprávosti? Nemali by sme naopak odplácať tvrdo?

Naša spoločnosť je v istom zmysle vedená k opačnému názoru – ublížil vám niekto? Vráťte mu to dvakrát! Koniec koncov, je to aj naša prirodzenosť. Keď sa cítime ukrivdení, intuitívne túžime po pomste. Často si však neuvedomujeme, že neodpustenie je mimoriadne deštruktívny jav, ktorý zničil milióny životov. Toľko ľudí živí svoje vnútro hnevom a mučí svoju dušu túžbou po pomste. Toľko ľudí je pre svoje rodiny a okolie doslova neznesiteľných, pretože v srdci prechovávajú (v niektorých prípadoch celý život) zášť a neodpustenie.

Boží pohľad

Hoci sa odpustenie môže zdať slabé, je to naopak veľmi ťažká životná disciplína, ktorú ovláda len málo ľudí. Boh nás však k odpusteniu vyzýva. On sa rozhodol odpustiť ľuďom to, čo urobili voči nemu, iným a sebe samým.

To isté však vyžaduje aj od nás – odpustenie druhým. Poznáte modlitbu Otče náš? Ježiš nás v nej vyzýva, aby sme hovorili:

"A odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich previnenia, aj váš nebeský Otec vám odpustí; ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše previnenia." (Matúš 6,12–15)

Ak nie sme ochotní odpustiť tým, ktorí sa voči nám previnili, nemôžeme očakávať, že Boh odpustí naše previnenia. Alebo, ako meriame druhým, tak bude Boh merať nám. Preto na druhých nevyvolávajte ani Božiu spravodlivosť, lebo potom by vás mohla Božia spravodlivosť predbehnúť. Odpúšťajte a prajte druhým milosť, potom aj vy dostanete milosť. Musíme si byť vedomí toho, že všetci v našom svete robíme chyby. Niekedy musíme odpustiť druhým, inokedy potrebujeme odpustenie od druhých. Bez odpustenia nie je možné, aby zdravá ľudská spoločnosť vôbec existovala.

Veľmi vážne dôsledky neodpustenia

Ak vo svojom srdci živíme neodpustenie, je to v podstate forma samovraždy. Trauma spojená s rastom nevraživosti a hnevu nesmierne zaťažuje náš nervový systém, čo v mnohých prípadoch vedie k fyzickým a duševným chorobám! Je to ako jed, ktorý ovplyvňuje celú našu osobnosť a dotýka sa všetkých našich vzťahov (s Bohom, sebou samým a inými ľuďmi). Také zničujúce môžu byť dôsledky neodpustenia! Táto obrovská negatívna sila však stráca svoju moc práve prostredníctvom odpustenia. Nie je to teda slabé gesto, ale mocná zbraň, ktorá vedie k našej vlastnej slobode a zastavuje zlo tým, že prerušuje reťaz odplaty. Odpustením oslobodzujeme seba i druhých z duchovného väzenia – nestrácame, naopak, oslobodzujeme sa.

John Powell to vyjadril veľmi výstižne:

"Ak chcete byť otrokom človeka, nenáviďte ho. Potom bude s vami ráno, celý deň aj noc. Tento človek bude s vami aj jesť a narúšať vaše trávenie. Zničí vašu schopnosť sústrediť sa, zničí každú príjemnú chvíľu a pripraví vás o váš drahý pokoj a radosť. Vložíte svoje šťastie do jeho rúk. Dávate mu skutočnú moc nad sebou samým..." [9]

Čo odpustenie nie je

Treba však jasne povedať, že odpustenie neznamená súhlasiť so zlom, ktoré nám bolo spôsobené, ani ho popierať. Tým, že druhému odpustím, nemusím v žiadnom prípade súhlasiť s jeho činmi alebo tieto činy ospravedlňovať. Neznamená to ani to, že musím zabudnúť na skutok zla a vymazať ho zo svojej pamäti.

Odpustenie nie je ani primárne o pocitoch. Mnohí ľudia klamú sami seba a voči druhej osobe pociťujú hlboký hnev a opovrhnutie. Títo ľudia potom očakávajú, že odpustiť môžu len vtedy, ak to nejako "precítia".

Čo je teda odpustenie?

V praktickej rovine je aktom slobodnej vôle nepripisovať druhému krivdu, ktorá sa stala nám. Nebudeme mu to pripomínať a nebudeme v srdci živiť nenávisť a hnev voči tejto osobe (alebo možno štátu). Odpustením v duchovnom zmysle slova vinníka vyslobodíme z duchovného väzenia, v ktorom sa ocitol tým, že voči nám spáchal zlo.

Existuje veľmi veľa tém, o ktorých možno v súvislosti s odpustením diskutovať. Ľudia často argumentujú konkrétnymi príkladmi (napr. znásilnenie, vražda blízkej osoby atď.), aby ukázali nemožnosť odpustenia týmto ľuďom. Ja sám si na tieto veľmi vážne námietky netrúfam odpovedať. Viem však, že existujú ľudia, ktorí prešli týmito hroznými skúsenosťami a dokázali odpustiť. Opisujú, ako im odpustenie prinieslo slobodu a pokoj, ktoré už dávno stratili.

Keď od nás totiž Boh niečo žiada, dáva nám aj moc plniť jeho vôľu. Za všetky uvediem jeden príklad, v ktorom nechýba nadprirodzená Božia moc, ktorá vedie k zmiereniu.

Príbeh Corrie ten Boom

Známa misionárka Corrie ten Boom, ktorá prežila koncentračný tábor Ravensbrück, je jednou z tých, ktorých utrpenie nemožno v žiadnom prípade označiť za malé. Ako reagovala, keď sa dva roky po vojne stretla tvárou v tvár s jedným zo svojich trýzniteľov – táborovými dozorcami?

Mníchov v roku 1947:

"Vážne tváre sa na mňa uprene pozerajú. Práve som kázala v kostole a rozprávala o svojom pobyte v koncentračnom tábore. Stretnutie sa skončilo a návštevníci mlčky opúšťajú sálu. Jeden z mužov mi ide v ústrety. Prediera sa davom a mieri ku mne. V tej chvíli vidím kabát, hnedú plstenú čiapku, potom modrú uniformu a baretku s lebkou a skríženými kosťami. Vidím veľkú miestnosť, kde sme sa všetci museli vyzliecť donaha. Naše topánky a oblečenie ležia na podlahe. Nahí musíme prejsť okolo nich. Spomínam si, ako sme sa hanbili; vidím svoju vychudnutú sestru, ktorej pod pergamenovou kožou vyčnievajú rebrá. Poslali nás do koncentračného tábora, pretože sme v našom dome skrývali Židov. Moja sestra to neprežila. Spomínam si na toho muža s bičom pri páse. Prvýkrát odvtedy som sa postavila tvárou v tvár svojmu trýzniteľovi. Krv by sa vo mne nedala krájať.
Povedal mi: 'Hovorila si o Ravensbrücku.' Potom pokračoval: 'Stal som sa kresťanom.'
Podal mi ruku a spýtal sa ma:
'Odpustíš mi?'
Niekoľko okamihov som pred ním stála ako obarená, ale zdalo sa mi to ako hodiny. Bojovala som sama so sebou. Moja sestra prišla o život v koncentračnom tábore Ravensbrück!
Potom som si spomenula na jedno miesto v Biblii:
'Ale ak vy neodpustíte ľuďom ich previnenia, ani váš Otec neodpustí vaše previnenia.' (Matúš 6,15)
Po vojne som otvorila inštitút pre obete nacizmu. Tam som zažila, že tí, ktorí dokázali odpúšťať, boli vnútorne oslobodení celkom nezávisle od svojho fyzického postihnutia. Naopak, tí, ktorí zotrvávali vo svojej zatrpknutosti, zostali navždy invalidmi.
Stále som stála pred týmto človekom. Srdca sa mi zmocňoval chlad. Odpustenie však nie je len pocit, je to predovšetkým akt vôle.
Pomodlila som sa a zdvihla ruku. Modlila som sa, aby mi Boh dal aj pocit odpustenia. A potom som celkom mechanicky položila svoju ruku do jeho dlane.
Vtedy sa stalo niečo neuveriteľné! Z ramena mi vytryskol horúci prúd. Pretekal cez moju ruku a skákal do našich dlaní. Celú moju bytosť preniklo liečivé teplo.
Zrazu som mala v očiach slzy a mohla som povedať: 'Odpúšťam ti! Odpúšťam ti z celého srdca.'" [10, s. 224]

Záverečné zhrnutie

Bez odpustenia nie je možné, aby existovali funkčné a zdravé vzťahy. Neodpustenie je ako rakovina, ktorá postupne rozkladá celú našu osobnosť a naše vzťahy. Odpustenie zostáva základným liekom na uzdravenie každého vzťahu. Je to aj ústredná téma kresťanstva, pričom sám Boh ponúka svoje odpustenie zadarmo všetkým, ktorí oň prosia.