13. otázka – Už si nemôžem pomôcť, nie som dosť dobrý pre Boha!

Odpustite mi vsuvku, ktorá otázkou vo skutočnosti nie je. Ide skôr o konštatovanie pocitov, ktoré mnoho ľudí trápi. Vnímam, že je preto vhodné sa k nemu vyjadriť a odpovedať otázku, či môže existovať tak moc skazený a zvrátený človek, že by ním Boh musel pohrdnúť a odoprieť mu možnosť odpustenie. Existujú dva časté extrémy, ku ktorým majú ľudia tendenciu inklinovať. Jedni sami seba považujú za "dobré" a ani ich nenapadne pripustiť, že potrebujú odpustenie. Druhá kategória ľudí sa naopak pohybuje v opačnom extréme az mnohých dôvodov sa cítia nehodní božieho odpustenia. Považujú sami seba za príliš zlé.

Túto otázku chcem teda venovať prevažne vám, milí čitatelia, ktorí bojujete so zožierajúcim pocitom, že ste to práve vy, komu nemôže byť odpustené!

1) Nezavinený pocit viny

Do tejto kategórie spadajú často obete psychického, fyzického a sexuálneho týrania. Napr. ak je človeku od detstva vtĺkané do podvedomia, že je k ničomu, že ho mala matka radšej potratiť, že je nula, že by sa mal ísť radšej obesiť - čo si potom tento človek pomyslí? Ako bude vnímať svoju hodnotu?

Toľko ľudí je dnes takto šikanovaných, sexuálne zneužívaných a ponižovaných! Smutným následkom je potom skutočnosť, že tieto obete pociťujú neexistujúcu vinu. Niekedy dokonca prijmú za svoje, že si danú ujmu zaslúžili. Skrátka, prijímajú sami o sebe značne deformovaný obraz reality, ktorý nie je pravdivý! Prežívajú toľko bolesti a zranení, že už len myšlienka, že by ich mohol niekto milovať, je pre nich nepredstaviteľná a vzdialená. A ak miluje – kde bol, keď sa im toto všetko dialo? A prečo to dopustil? (riešené v iné otázke). Vážený čitatel, ak patríš do tejto skupiny ľudí, chcem ti povedať jednu dôležitú vec!

Máš hodnotu! Boh ťa miluje! On môže a chce uzdraviť všetky tvoje rany... Áno, musíte odpustiť! Každý človek je od prirodzenosti hriešny (skazený - sebecký, pyšný, namyslený, vzdorovitý atď.). Verím však, že mnohé veci, ktoré si vyčítate, nemusíte odpúšťať! Možno mnohé veci, ktoré sa stali vo vašom živote, boli spôsobené nespravodlivo, sú zlé a nie sú vašou vinou! Na vine je predovšetkým ten, kto sa k vám takto správal. V mnohých ohľadoch ste nevinnou obeťou - nie vinníkom!

2) Oprávnene zavinený pocit viny

Mnoho božích služobníkov prináša z terénu správy o tom, ako ľudia rezignujú na akúkoľvek nádej, že by je mohol niekto prijať a milovať. Nech už sa koná o narkomany, ktorí si zničili zdravie, vzťahy a majú plný trestný register, ako aj kriminálnikov všetkého druhu za mrežami väzenských ciel. Niekto možno povie - majú, čo si zaslúži!

Realita je však taká, že si podobný zožierajúci pocit viny nesie oveľa viac obyčajných ľudí, než si sme ochotní pripustiť. Koľko ľudí prenasleduje tieň minulosti, keď mali "len malý" úlet (nevera), majú zatajené nemanželské dieťa, niekomu v minulosti ublížili, niekoho horko sklamali, zle vychovali svoje deti, urobili zlé rozhodnutie s katastrofálnymi následky atď? Alebo Bohu kedysi slúžili, ale potom od Neho odišli a teraz nemajú žiadnu nádej. Možno by sme sa veľmi divili, keby sme mohli nahliadnuť do vnútra každého z nás, strhnúť masku, ktorú každý deň na verejnosti nasadzujeme, a vidieť naše trápenia, výčitky, bolesti, depresie a beznádej.

Čo na to Boh? Aká je Jeho reakcia?

Odpúšťa iba tým, ktorí síce nie sú veľmi dobrí, ale zase ani tak veľmi zlí?

"Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomáhajte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu! Poďte, vyjasnime si to!" hovorí Hospodin. "Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú sťa sneh, a keby boli červené ako purpur, budú ako vlna. Ak budete ochotne poslúchať, budete jesť dobré dary zeme." (Izaiáš 1,17-19)

Boh v tejto časti Biblie narieka nad stavom Izraela, ktorý sa mu silne spreneveril. Urobili veľa zlých vecí. Napriek tomu ich Boh volá k tomu, aby sa obrátili, svojich vín ľutovali a primkli sa k Nemu. Je ochotný odpustiť všetko, pokiaľ naozaj úprimne a z čistého srdce zlých vecí ľutujeme. Miluje nás, nech sme v živote urobili čokoľvek. Uvedomme si, že Boh svoju ponuku odpustenia myslel skutočne vážne – potvrdil to svojou vlastnou smrťou! Akú obrovskú očisťujúcu moc má teda krv Ježiša! O Ňom je napísané:

"Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti." (Prvý Jánov 1,9)

K tomuto dodávam jeden veľmi dôležitý boží princíp. Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. Boh nenávidí vraždy, ale miluje tých, ktorí vraždia. Boh nenávidí krádeže, ale miluje ty, ktorí kradnú. Boh nenávidí neveru, ale miluje ty, ktorí sú neverní. Boh…

Aby som nebol zle pochopený - v žiadnom prípade nechcem znižovať závažnosť mnohých zlých vecí, ktoré ľudia robia. Sám Boh ich odsudzuje, zakazuje a hnusia sa mu. On však oddeľuje skutok viny od vinníka. Zavraždil si? Previnil si sa proti božiemu príkazu "nezabiješ", proti životu a láske. S najväčšou pravdepodobnosťou si tiež ponesieš následky svojho správania. Aj pre teba je však nádej. Ak sa v pokore pred Bohom skloníš, vyznáš mu svoju vinu a prijmeš Jeho odpustenie, dostaneš milosť.

Dovolím si uviesť ešte jednu (hoci nepresnú) ilustráciu k dôležitosti pokory: Panovník prišiel do väzenia a zaujímal sa o osudy väzňov. Zisťoval, kto by bol hoden jeho amnestie – teda milosti, ktorá by viedla k odpustenie trestu. Všetci vyhlasovali a niektorí vykrikovali, že sú nevinní – len jeden mal sklonenú hlavu a vyhlásil, že je naozaj vinný. Keď to panovník uvidel, predniesol smerom k dozorcom: "Prepustite jeho… on jediný si je vedomý, že je vinný…"

Nespravodlivé?

Veľmi veľa ľudí má problém s tým, že by sa k Bohu (do "neba") mal dostať napr. nejaký podvodník, zlodej a "nedajbože" vrah. Ježiš však hovorí aj týmto ľuďom – verte vo mňa, úprimne svoje víny ľutujte, odvráťte sa od svojej cesty a ja vám dám večný život. Preto je realitou, že sa u Boha nachádza množstvo tých, ktorí sa za svojho života dopustili hrozných činov. Sú tam nie preto, že urobili niečo zlé, ale preto, že šli do seba, úprimne to ľutovali a prijali božie odpustenie a milosť. Naopak, mnohí, ktorí nikdy nikoho nezabili, tam nie sú - sú oddelení od Boha. Táto skutočnosť sa niektorým môže zdať neprijateľná a pohoršujúca. Ak je však Boh absolútnym meradlom spravodlivosti, potom je niečo v neporiadku s naším poňatím spravodlivosti. Dnes žijeme podľa noriem, ktoré sme si sami odsúhlasili. Ľudia vedia, že zabiť človeka, nieto ešte malé dieťa, je zlé. Ale potrat? Veď na to sme ako spoločnosť pristúpili. A čo vražda? Klamanie, aby som si udržal prácu? Čo je to za priestupok, veď niekto musí živiť rodinu! Kradnúť? Kto nekradne, okráda svoju rodinu, ako sa hovorí... však? Homosexualita? Majú sa radi, prečo by si nemohli dopriať? Nebuďme netolerantní. Podvádzať svoju manželku? Bokovka je pre vzťah dobrá, veď to tvrdia aj niektorí sexuológovia, nie?

Rozumiete? Toto sú naše merítka – nie božie . Boh má absolútne iné merítka toho, čo je správne. Už iba chtivý pohľad na opačné pohlavie je podľa Ježiša hriechom a znečistením vlastné mysli. Už iba zlosť proti človeku (nenávisť) sa rovná v božích očiach vražde. Už iba to, že sa Bohu staviame na odpor… skrátka a dobre, nemusíte nikoho zabíjať ani páchať genocídu. Stále však ste v pozícii, keď potrebujete božie odpustenie, aby ste s Ním mohli nadviazať osobný vzťah a tráviť s Ním večnosť. Aj ten ten najlepší človek, ktorý je podľa ľudských merítok "dobrý", potrebuje božie odpustenie, pretože stále nie je dokonalý a robí mnoho nesprávnych vecí. A ak tento "dobrý" človek nebude chcieť uznať pred Bohom žiadnu vinu a bude Bohu vzdorovať, potom dopadne horšie ako onen vrah, ktorý svoju vinu uzná, bude ju úprimne ľutovať, obráti sa k Bohu a prijme Jeho odpustenie.

Existuje mnoho podobných prípadov, keď sa vrahovia a násilníci obrátili k Bohu. Keď však potom počúvame ich príbehy, zisťujeme, že oni sami veľmi trpia tým, čo urobili. A to oveľa viac, ako keď Boha nepoznali a boli vo väzení. Často totiž až po obrátení plne a do hĺbky pochopia dôsledky svojich činov. Hoci dostali odpustenie (za čo sú o to viac vďační), celý život si so sebou nesú obrovské bremeno. Spomínam to len preto, aby som ilustroval, že ani títo ľudia nie sú nijako zbavení dôsledkov svojich činov.

Záver

Mnohí ľudia trpia silnými výčitkami svedomia kvôli tomu, čo urobili v minulosti. Je tu však dobrá správa - ak nás stále hryzie svedomie, stále existuje nádej. Naše svedomie nám do srdca vložil Boh, náš Stvoriteľ. Ukazuje nám, že niečo nie je v poriadku a že potrebujeme odpustenie. Odpustenie, ktoré nám štedro ponúka sám Pán vesmíru. Dávajme si však pozor na istý druh pýchy, ktorá sa prejavuje v samospravodlivosti a ktorá odmieta Božie odpustenie s odôvodnením, že "iní možno majú nádej, ale ja jednoducho nie". Ak máte doma Bibliu alebo prístup na internet, nájdite si v Novom zákone 15. kapitolu Lukášova evanjelia a prečítajte si ju. Pre tých, ktorí prijímajú obeť Božieho Syna, je to pravda: 

"...keď vymazal dlžobný úpis, ktorý svojimi nariadeniami svedčil proti nám, a úplne ho zrušil tým, že ho pribil na kríž." (Kolosanom 2,14)

Záverečné zhrnutie

Boh je schopný a ochotný odpustiť v podstate akékoľvek hriechy, ktoré môže ľudská bytosť urobiť. Nie ale samotný pretrvávajúci vzdor proti Nemu samotnému. Otázkou skôr je, či sme ochotní sa ďalšieho takéhoto konania zriecť, pokoriť sa pred Ním a či po odpustení túžime.