16. otázka – Nie je snáď viera len berlička pre slabochy?
Hovorí sa, že veriť môžu len slabí. Prostredníctvom týchto výrokov sa nepriamo medzi riadkami hovorí nasledovné: "My sme tí silní, ktorí nepotrebujeme žiadneho Boha, dokážeme riadiť svoj život sami a neutekáme pred svojimi problémami k nejakému imaginárnemu Bohu."
Niekoho k tomuto záveru privedie letmý pohľad do kostolných lavíc, kde vidí množstvo chromých babičiek, ktoré sa chytajú svojej poslednej nádeje pred smrťou. Iní k tomuto záveru môžu dospieť na základe vlastnej skúsenosti, keď vo svojom okolí vidia zástup veriacich "čudákov". Potom niektorí jednoducho preto, že podľa nich "vedci zistili, že Boh neexistuje", a preto akákoľvek viera musí byť únikom pred realitou, chabým pokusom ignorovať tvrdý fakt, že sme obklopení nezmyselným a nepriateľským vesmírom, kde sa všetko jedného dňa skončí a jednoducho neexistuje nádej na niečo lepšie. Dá sa tomuto obvineniu nejako čeliť?
Dám vám prekvapujúcu odpoveď, ktorá je uvedená v Biblii:
"Veď sa pozrite, bratia, akých si vás povolal! Niet medzi vami mnoho múdrych podľa tela ani mnoho mocných, ani mnoho urodzených. Čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych, a čo je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných; Boh si vyvolil, čo je v očiach sveta neurodzené a opovrhované; áno, vyvolil si to, čo nie je, aby zmaril to, čo je, aby sa nik pred Bohom nevystatoval." (1. Korintským 1,26-29)
Je teda pravdou, že mnohí z tých, ktorí patria Bohu, sú v ľudských očiach jednoduchí, možno nevzdelaní a niekedy aj slabí ľudia. Všimnime si však tiež ono "Niet mnoho" – to neznamená, že nie je nikto, kto by bol múdry, urodzený a mocný. Medzi veriacimi sú totiž naprieč storočiami veľmi významné osobnosti svetových dejín, vedy i kultúry. Od prezidentov, nositeľov Nobelových cien až po "obyčajných" vysoko vzdelaných a vplyvných občanov [9]. Táto skutočnosť výrazne tupí ostrie celého tohto argumentu. Nemyslím si preto, že viera v Boha a Jeho nasledovanie je pre slabochov (myslené vo všeobecnom slova zmysle) – často je to práve naopak! Slabšie sú paradoxne často práve tí, ktorí sa takto posmievajú. Uveďme si to na niekoľkých príkladoch:
Kto je slaboch? Ten, kto…
…je ochotný zomrieť za svoju vieru, alebo ten, kto si nedokáže mnohokrát stáť ani na svojom sľube? (pre vieru umierajú ročne aj dnes desaťtisíce veriacich, mnohokrát nechutne brutálnymi praktikami) [10, 11]
…je napriek problémom, ktoré život prináša, stále verný jednému partnerovi? Alebo ten, kto pod návalom svoje slabosti a telesných chúťok svojich partnerov strieda?
…dokáže (s božou pomocou) odpustiť často veľmi zlé veci, alebo ten, kto sa zatrpknutým srdcom kričí "Nikdy ti toneodpustím!"?
…dokáže zaprieť sám seba a mať druhých za prednejších ako seba, alebo ten, kto nie je schopný myslieť na nikoho iného, než na seba?
…sa nezištne vzdá celého svojho života, aby pomáhal a slúžil druhým ľuďom, alebo ten, kto nie je schopný nikomu pomôcť bez toho, aby z toho niečo mal?
…nekradne, alebo ten, kto neodolá pokušeniu, a keď je možnosť, niečo si vezme?
A takto môžeme pokračovať. Nechcem tu kritizovať tých, ktorí v Boha neveria. Je mnoho veriacich i neveriacich, ktorí vyššie uvedené cnosti žijú (majú). Poukazujem iba na skutočnosť, že "praktizujúci kresťan = slaboch" je protirečenie a obyčajné ohováranie. Uznávam však možnosť, že sa na tomto mýte podieľa aj množstvo "papierových kresťanov". Inými slovami tých, ktorí sa za kresťanov považujú a k viere sa uchyľujú iba vtedy, keď im "tečie do topánok", ale inak sa na ich živote viera neprejaví. V tomto prípade áno – pre týchto ľudí je viera iba liek proti bolesti, ktorý si vezmú, keď ich začne bolieť (obrazne povedané) hlava. Pokiaľ však hovoríme o veriacim kresťanovi, mám na mysli človeka, ktorý Boha poznal, má s Ním vzťah a myslí to s vierou vážne. Taký človek slaboch v tomto slova zmysle byť nemôže. Musí totiž denne bojovať so sebou samým. So svojou prirodzenosťou, ktorá je v jadre sebecká, pyšná, domýšľavá a pod. Keď padne, musí sa zdvihnúť, nájsť silu sa prípadne ospravedlniť, pokoriť a ísť ďalej. Musí bojovať so svetom, v ktorom je veľa falošných a proti Bohu zameraných postojov a náboženstiev. A v neposlednom rade absolvuje duchovný boj so skrytým nepriateľom všetkých kresťanov - satanom a jeho démonmi.
Ak teda taký veriaci človek berie svoju vieru vážne a žije podľa božej vôle, potom často svojimi bojmi a odvahou hravo predbehne hociktorého skeptika, ktorý sa mu posmieva.
Ak niekto uvažuje o tom, že svoj život odovzdá Bohu, potom sa rozhodne nemusí báť, že sa stane slabochom. Skôr by sa mal báť, aby dokázal naplniť príkaz Pána Ježiša:
"Ak ma niekto chce nasledovať, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma." (Marek 8,34)
Napriek tomu by moja odpoveď bola ochudobnená, keby som v istom zmysle neuviedol na pravú mieru pravý význam slova slabosť v kresťanskom kontexte. V základnom zmysle sme totiž všetci slabí. Boh je Boh a my? Sme len jeho krehké stvorenia. Nikto nie je schopný žiť svoj život tak, ako si myslí, že by mal (aj keď si možno nahovára opak). Preto všetci potrebujeme Boha, aby nám dal silu a pomohol nám. Pre kresťanov je Boh štítom a pevnou skalou, o ktorú sa môžu kedykoľvek oprieť. On je našou nádejou, našou pomocou, našou silou a pomáha nám v každom súžení. To všetko je pravda. Sám Boh sa takto rozhodol - on je väčší, my menší, on je silnejší, my slabší. Preto je úplne prirodzené a logické, že Boh je okrem iného aj "barličkou" pre tých, ktorí mu dôverujú. Podporuje ich a dáva im silu na každodenný zápas so všetkým, čo sme tu už spomenuli. On však nie je virtuálna berla, ale živý Boh. Zároveň v tejto "slabosti" musíme byť silní a denne bojovať so svetom i sami so sebou.
Záverečné zhrnutie
Viera, ktorá je činná a nie je iba pretvárkou, môže byť len
ťažko pohodlnou berličkou na uľahčenie nášho života. Ak
totiž berieme život s Bohom vážne, musíme očakávať aj
ťažkosti a prekážky, lebo je napísané (Druhý Timotejovi 3,12):
"A všetci, čo chcú žiť zbožne v Ježišovi Kristovi, budú
prenasledovaní." Ale Boh nám
dáva silu prekonať takéto prenasledovanie a je nám v ňom oporou
(alebo berlou?).