23. otázka – Môže Boh vytvoriť kameň, ktorý sám neunesie?
Dostávame sa k veľmi obľúbenému chytáku a paradoxu, ktorý je evergreenom všetkých skeptikov a posmievačov. Ich spôsob premýšľania je zhruba tento: ak Boh nemôže stvoriť kameň, ktorý sám neunesie, potom nie je všemohúci. Ak však taký kameň stvoriť môže, potom aj tak nie je všemohúci, pretože ho neunesie. Rovnako tak môžeme klásť otázky typu, či môže Boh urobiť okrúhly štvorec, alebo či môže vytvoriť niečo dokonalejšie, než je On sám.
Skeptici však týmto postojom v podstate tvrdia (hoci nevedomky), že ich rozum a logické uvažovanie sú dokonalé. Inými slovami, povyšujú sa do úlohy človeka, ktorý má jediné pravdivé vedomosti o logike, paradoxoch a fyzikálnych možnostiach vesmíru. Pokúsim sa vysvetliť, prečo si to myslím.
Čiastočne by som tu mohol použiť odpoveď na otázku 4 - Kto stvoril Boha? Pokúsim sa však priblížiť túto otázku z iného uhla pohľadu. Vo všeobecnosti ma napadajú dve možné odpovede. Možno je správna len jedna, ale je možné aj to, že obe sú kompatibilné. Cieľom teda nie je dať odpoveď "tak a tak to je". Chcem však ukázať, že aj takéto zdanlivo neriešiteľné paradoxy môžu mať riešenie. Nemusíme presne vedieť, ktoré riešenie je správne, ale ich existencia nás môže uistiť, že Bohu môžeme bez pochybností dôverovať a že nemusíme obetovať božskú všemohúcnosť na oltár obmedzeného ľudského rozumu.
Môže úplne všetko to, čo je možné (sám seba obmedzil)
Napriek nášmu obmedzenému poznanie môžeme vyvodiť, že otázky tohto typu samy seba rozporujú a sú vo svoje podstate nezmyselné. Priraďujú totiž vlastnosti a skutočnosti veciam, ktoré sa na ne nemôžu vzťahovať. Je to ako pýtať sa: "Koľko strán má kruh ? Je teda veľmi dôležité si uvedomiť, aká je pravá podstata všemohúcnosti. Všemohúcnosť Boha spočíva v tom, že je schopný urobiť čokoľvek, čo On sám bude chcieť. Problémom týchto chytákov je skutočnosť, že sa snažíme urobiť z Boha cvičenú opičku a vnucovať mu naše predstavy o tom, čo je a čo nie je možné. Božia všemohúcnosť neznamená, že môže robiť niečo, čo nie je možné, ale to, čo On sám chce.
Rôzne fyzikálne a iné obmedzenia je tiež možné vnímať ako skutočnosť, že Boh sám seba (resp. svoje dielo) obmedzil do určitých mantinelov. Ako bude naznačené v ďalšom bode, možno mohol vytvoriť realitu, kde by ľudia nedýchali vzduch, mali by plutvy a kruh by mal šesť hrán (s nadsadením povedané). Neviem. On sa ale pre túto možnosť nerozhodol. Urobil svet taký, aký je. Vybral si možnosť a), nie možnosť b). Vymýšľať rôzne zdanlivé chytáky môžeme, ale nedosiahneme tým nič iné ako to, že poukážeme na vlastnú obmedzenosť poznania a neznalosť boží moci. O boží NIE-všemohúcnosti by sme sa mohli baviť v prípade, keby Boh povedal, aby sa stalo to a ono, lenže by sa tak nestalo.
Boh môže takmer úplne všetko
Ako som naznačil v úvode, tvrdenie, že Boh nemôže urobiť niečo, čo je pre nás obmedzené a nemožné poznať, je arogantné a povyšuje náš vlastný úsudok na jedinú možnú pravdu. Iste, sú veci, ktoré naozaj nemôže urobiť (napr. nemôže prestať existovať, prestať milovať atď.), napriek tomu som presvedčený, že mnohé z týchto záludných otázok sú len výkrikom do tmy. Problém je v tom, že niektoré dnešné vedné disciplíny (napr. fyzika), filozofia a niektoré systémy logiky obsahujú množstvo paradoxov, s ktorými pracujú a ktoré koexistujú bez väčších problémov. Niektorí vedci vytvárajú celkom vážne (pre mňa nepredstaviteľné a šialené) teórie o multidimenzionálnych alebo alternatívnych vesmíroch, inokedy vedľa seba existujú zdanlivo protichodné javy alebo fyzikálne reality, s ktorými si veda (zatiaľ) nevie poradiť. Existujú paradoxy a skutočnosti, ktoré sú nám neznáme, možno nelogické, protichodné a rozporuplné, a predsa existujú. Na čo tieto skutočnosti poukazujú? Práve na to, že možnosti vesmíru, fyzikálne zákony a ľudské poznanie nie sú ani zďaleka tak preskúmané, ako si myslíme. Dokonca aj množstvo slávnych vedcov priznáva, že čím viac toho vieme, tým viac zisťujeme, že vlastne nič nevieme.
Čo to hovorím? Je jasné a preukázateľné, že ako ľudia nemáme úplné pochopenie toho, ako funguje naša fyzická realita. V skutočnosti si dovolím tvrdiť, že nemáme ani potuchy o tom, čo by Boh vo svojej všemohúcnosti mohol vytvoriť s touto (alebo akoukoľvek inou fyzickou) realitou. Ak niekto neoblomne trvá na tom, že Boh nie je všemohúci, zjavne ignoruje hranice a úroveň poznania, ktoré má (alebo skôr nemá) o našom svete dnešná veda. Človek ako konečný tvor nikdy nemôže zachytiť plnú mieru poznania. Môžeme ísť len tak ďaleko, ako nám to dovolí Boh.
Samotná božia existencia, vrátane existencie duchovného sveta, vytvára mnoho paradoxov, ktoré v našej fyzikálne realite nie sme schopní podchytiť. Ak totiž Boh a duchovný svet existujú, tvoria minimálne ďalšiu realitu, ktorá je spojená s tou našou a ovplyvňuje ju. Vytvára rôzne ďalšie úrovne príčin a následkov a zároveň na ňu z našej reality nemôžeme dosiahnuť.
Na záver si dovolím poznamenať, že celá problematika tejto otázky je často skôr snahou jedinca utiecť pred (pre neho) hroznou realitou existencie Boha, ktorý je väčší ako my. Ktorého nemožno zaradiť do žiadnych našich škatuliek, ktorého nemožno zmerať ani zvážiť. Ktorému sa raz budeme musieť zo všetkého zodpovedať. A to, milí priatelia, mnohé z nás veľmi znervózňuje. Je preto oveľa jednoduchšie vymýšľať rôzne výhovorky a klamať sami seba, aby sme tejto ťaživej realite unikli.
Záverečné zhrnutie
Fakt existencie myšlienkových paradoxov, nech sa zdajú akokoľvek logické, nedokazuje vôbec nič. Ide o jazykovú gymnastiku, ktorá môže byť zaujímavá na zamyslenie a niekedy, samozrejme, aj opodstatnená, ale má svoje hranice. Na našej úrovni poznania na nich nemožno postaviť seriózne a presvedčivé argumenty proti Božej existencii alebo jeho všemohúcnosti.