24. otázka – Keby existoval Boh, nedopustil by, aby som…?
K tejto všeobecnej otázke ma motivovala skúsenosť môjho veriaceho kamaráta, ktorý mal v prácu rozhovor sa svojim kolegom. Reč prišla (ako inak) na otázku existencie Boha. Kolega môjho kamaráta odbil tvrdením: "Keby Boh existoval, nedopustil by, aby som teraz mal dlhy." Ako vidíte, žiadne sofistikované a zložité vedecké argumenty proti božej existencii, ale jednoduchá reakcia na vlastný, nie príliš šťastný život. Už som sa stretol s podobným tvrdením: "Keby existoval Boh, nedopustil by, aby sa moje manželstvo rozpadlo." "Keby existoval Boh, nemali by sme sa teraz tak zle." V zozname podobných sťažností by sme mohli pokračovať. Spoločným menovateľom týchto výčitiek je snáď domnienka, že nám Boh niečo dlhuje. Že je povinný nám zaistiť šťastie, zdravie, harmóniu, mier a bohatstvo.
Na úvod chcem zdôrazniť, že sa tu nechcem zaoberať problémami či tragickými udalosťami, ktorým anketári týchto otázok nemohli nijako zabrániť (teda napr. "prečo Boh dopustil smrť môjho dieťaťa", "povodeň mi vzala bývanie…" atď.). Čiastočný náčrt odpovede nájdete v otázke č. 18 a v iných častiach tejto knihy. Tu sa chcem venovať tým problémom, ktoré sú viac či menej ovplyvniteľné ľuďmi. Ako už asi cítite, nejde o argument logický či vecný, ale emočný. Napadá ma viac možných odpovedí, ktorými je na neho možné reagovať. Chcem sa však zamerať iba na jednu konkrétnu oblasť – samostatnosť človeka a ignorácia Boha.
Ľudia si často sťažujú na svoj stav a dávajú to za vinu nie/existujúcemu Bohu. Trúfam si však tvrdiť, že v mnohých prípadoch iba zvaľujú svoje komplexy, nedostatky a neúspechy na niekoho iného. Myslím, že sami poznáte vo svojom okolí tých, ktorí vidia chyby na všetkých ostatných, iba na sebe nie. A práve tento "fenomén" mám na mysli. Je viac rozšírený, než by sa nám mohlo na prvý pohľad zdať. Jeho hlavnou príčinou je snáď pýcha a neochota si priznať, že ja som ten, kto nesie zodpovednosť za svoj pokazený život. Áno, možno si nechceme priznať, že za svoj život nesieme plnú zodpovednosť my sami. Nie zamračený sused od vedľa, nie chamtiví politici, nie náš zamestnávateľ, nie naši rodičia, ale my sami. Iste, mnoho z ľudí v našom okolí nás môže ovplyvniť a mnohé veci zmeniť nemôžeme, to je pravda a o týchto prípadoch nehovorím. Sme však zodpovední za to, ako na životné výzvy (dobré aj zlé) budeme reagovať. Toto nechceme počuť. Je nám proti srsti, že musíme niesť celú ťarchu svojej úbohej existencie sami. Je ľahšie obviňovať niekoho iného, najlepšie niekoho, kto má moc zmeniť situáciu.
Ľudia zhadzujú vinu na Boha, ale Boha sami ignorujú. Možno by sme sa mohli onoho zadlženého muža pýtať, či sa na modlitbách radil s Bohom, či si má požičať a koľko? Mohli by sme sa zaujímať o to, či Boha pustil do svojho rozhodovania ohľadom podnikania a všetkého s tým spojeného. Čo by sme zistili? Odpoveď je zrejmá – Boha si do svojho života nepustil a podľa Jeho princípov nežil. Rovnako tak sklamané ženy, ktoré sa zrútil vzťah, by sme sa mohli pýtať, či na modlitbách hľadala božiu vôľu ohľadom jej partnera? Či si vyberala muža podľa božích merítok alebo tých svojich. Čo by sme sa dozvedeli? Rovnaký záver – Boha do svojho života nepustila. Toto sú iba dva príklady z reálneho života. Zrkadia však zástup zranených duší, ktoré Boha ignorovali, božiu vládu vo svojom živote nechceli, ale keď prišiel neúspech, potom pre nich Boh neexistuje, lebo tieto ťažkosti by sa im predsa nemohli stať. Viete, čo by mnohí z nich povedali, keby úspešní vo svojom živote boli? Ako by som to počul: "Ja žiadneho Boha vo svojom živote nepotrebujem," alebo "žiadny Boh mi nikdy nepomohol, čo som si neurobil sám, to nemám."
Poučenie – ak ste jedným z tých, ktorí svoje zlyhanie vyčítajú Bohu a vyvodzujú z neho Jeho neexistenciu, potom práve vy vedzte, že nemôžete vyčítať niekomu, koho do svojho života ani nepustíte, že zavinil či dopustil vaše zlyhanie či neľahkú životnú situáciu.
Z vyššie uvedeného sa ponúka otázka: "A čo veriaci? Tí nemajú žiadne problémy, keď sa toho vášho Boha dopytujú a hľadajú Jeho vôľu?" Ťažká otázka. Áno aj nie. Áno v tom zmysle, že hľadanie Božej vôle a život s ním nás zachraňuje pred mnohými zbytočnými pádmi, sklamaniami a osobnými katastrofami (ak sa riadime všeobecnými Božími zásadami a príkazmi, ušetrí nám to veľa trápenia). Nie však v tom zmysle, že veriaci človek nie je nadčlovek a je vystavený mnohým problémom (väčšinou nezavineným, ak sám nezlyhá), ktorým sa nikto nevyhne. Má však zdroj, z ktorého môže čerpať pokoj, pomoc a silu. Zároveň teda utrpenie človeka, ktorý žije v súlade s Božou vôľou, Boh obracia k dobru a na jeho prospech.
Záverečné zhrnutie
Existuje veľa ľudí, ktorí zhadzujú svoje neúspechy a životné pády na Boha. Paradoxne Jej však ignorujú a domnievajú sa, že je snáď povinný zaisťovať všetkým ľuďom blahobyt a šťastie (napriek tomu, že prevracajú Jeho poriadok, ignorujú Ho a urážajú svojím správaním). Boh nám túži odpustiť a akékoľvek zlyhanie zabudnúť. Na to, aby nám však niečo odpustil, musíme vinu najprv priznať a o odpustenie požiadať. V tomto prípade prijať zodpovednosť za zlyhanie a celý svoj život (do tej miery, čo sme mohli ovplyvniť).