28. otázka - Čo Boh hovorí na všetky svetové náboženstvá?

Niektorí z vás sa možno pýtajú, prečo existuje toľko náboženstiev. Prečo ich Boh vôbec trpí a čo im hovorí? Prečo to hľadajúcim vôbec tak sťažuje? Nie je teda náboženstvo len pozostatkom primitívneho evolučného vývoja, keď sme sa báli všetkého, čo sme si nevedeli vysvetliť? Podrobná diskusia na túto tému by zabrala celú knihu, preto sa obmedzím na niekoľko základných myšlienok.

Prečo je toľko náboženstiev a filozofií?

Mnohí ľudia sa domnievajú, že existencia rôznych náboženstiev dokazuje, že Boh neexistuje. Veď keby existoval, bolo by ľahké ho nejako nájsť a miliardy ľudí by neboli zmätení ani by netápali v neistote.

Osobne si nemyslím, že táto skutočnosť oslabuje pravdepodobnosť Božej existencie. Podľa môjho názoru je odpoveď na uvedenú otázku celkom jednoduchá – pretože to Boh dovolil. Ak chce zachovať slobodu voľby jednotlivca, musí mu dať priestor aj pre nespočetné možnosti správania (aj za cenu toho, že sa bude mýliť). Ak by túto možnosť nedal a nedovolil uctievať niečo iné ako seba, musel by nás nakoniec nútiť, aby sme ho uctievali priamo. Dokonca aj vtedy, keď to nechceme. Boh však nemá záujem o vynútené uctievanie. Dôvody sme si uviedli v predchádzajúcich otázkach.

Hoci by sme mohli s týmto záverom celú otázku ukončiť, rád by som ju trochu viac rozviedol. Možno tak lepšie porozumieme "psychológii" náboženského správania človeka. Situácia je totiž komplikovanejšia, než sa na prvý pohľad môže zdať. Keď sa spýtate priemerného človeka, čo si predstavuje pod pojmom "náboženstvo", pravdepodobne vám uvedie nejaký druh viery a vymenuje najznámejšie náboženské systémy, ako napr. hinduizmus, kresťanstvo, budhizmus, islam, judaizmus, New Age atď. Áno, ide o formy náboženského uctievania rôznych bohov, bôžikov a iných objektov. Ak by sme však zostali iba pri nich, neboli by sme dôslední. Náboženské správanie ľudí totiž v skutočnosti ďaleko presahuje tieto kategórie a dopúšťa sa ho každý človek bez výnimky – či už je to zarytý teista, alebo presvedčený ateista.

Ako veriaci ľudia sme sa už narodili. Boh nás takými stvoril. Sme stvorení, aby sme slúžili Bohu a oslavovali ho. Ak však tento vzťah s Bohom nemáme, nahrádzame ho niečím iným. Uctievame (možno bez toho, aby sme to tak nazvali) mnohé veci, do ktorých vkladáme svoje nádeje, silu, prostriedky a dôveru. Predmetom tohto modlárstva môže byť prakticky čokoľvek, čo si vložíme do srdca namiesto samotného Boha. Vôbec to nemusí byť uctievanie sôch, totemov, obrazov alebo falošných modiel. Táto forma modloslužby sa môže zameriavať aj na konkrétnych ľudí (náboženských vodcov, našich blízkych, naše idoly), peniaze, úspech, túžbu po sláve, sex, horoskopy, vedu, bezpečnosť, krásu nášho tela alebo dokonca zdravie – to všetko je často predmetom nášho "náboženského" uctievania.

Iste, mnohí mi môžu oponovať, že snaha zabezpečiť rodinu, vyzerať krásne, byť zdravý a zaistiť sa na dôchodok nie je žiadne náboženstvo a uctievanie, ale zodpovednosť každého slušného človeka. Netvrdím, že všetky z týchto vecí sú samy o sebe zlé. Čo chcem povedať, je to, že ak sme skutočne stvorení na uctievanie, potom to tiež robíme. Vidíme to dnes a denne – ľudia sú závislí od alkoholu, porna, sexu, internetu, drog, sú posadnutí zlepšovaním svojho tela, dosahovaním prestíže a slávy, honbou za bohatstvom, uznaním, snahou o moc nad druhými. Skrátka a dobre, okrem organizovaných náboženstiev existuje aj nespočet "neorganizovaných" foriem náboženského správania.

Boh teda pripúšťa a toleruje existenciu formálnych náboženských formácií, ako aj realitu každodenného modlárstva v našom živote. Či už totiž uctievate sochu, alebo svoje srdce podrobujete túžbe po bohatstve, výsledok je rovnaký – obchádzate živého Boha a svoju silu usmerňujete nesprávnym smerom. Ježiš to raz vyjadril takto:

"Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone." (Lukáš 16:13)

Tu si Ježiš zvolil ako príklad majetok. Všimnite si, že majetok personifikuje, akoby išlo o osobu. Sluha nemôže slúžiť dvom pánom. Ak neslúžite Bohu, pohŕdate ním bez toho, aby ste svoje správanie takto pomenovali, a slúžite inému "pánovi". Túto skutočnosť Ježiš podčiarkol na inom mieste týmito slovami:

Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto so mnou nezhromažďuje, rozhadzuje. (Matúš 12:30)

Boh nám dáva na výber: "Uctievajte ma a vo mne hľadajte svoje blaho, alebo uctievajte a hľadajte svoje blaho v čomkoľvek inom." Tým, že sa ľudia rozhodli pre druhú možnosť, vzniklo mnoho siekt, filozofií a náboženských systémov.

Satan a jeho rola

Povedali sme si, že Boh jednoducho toleruje všetky náboženstvá (dočasne), ale nesúhlasí s nimi. Táto informácia nám však nepovie, kto stojí za týmito systémami. Hoci niektoré náboženstvá, sekty a filozofie vytvorili sami ľudia, v mnohých prípadoch v nich hrajú úlohu démoni. Už sme si povedali, že démoni (padlí anjeli, ktorí kedysi slúžili Bohu) nenávidia Boha. Nenávidia aj človeka, ktorý je Jeho dielom a ktorého si Boh vyvolil, aby ho miloval. Z tohto pohľadu je logické vyvodiť záver, že démoni urobia čokoľvek, aby zabránili človeku spoznať Boha a odvrátili nás od Jeho plánu spasenia.

Ak by sme teda vzali všetky sekty, náboženstvá a filozofie a chceli nájsť zdroj, z ktorého pochádzajú, našli by sme (veľmi zjednodušene) pravdepodobne dvoch pôvodcov: člověka a satana.

Človeka v tom zmysle, že mnohé náboženstvá sú založené na túžbe ovládať druhých alebo ich využiť na dosiahnutie iných cieľov (hoci netvrdím, že medzi nimi nie sú úprimní ľudia, ktorí majú tie najlepšie úmysly...). Vo všeobecnosti si myslím, že existuje akýsi vnútorný hlad po Bohu, ktorý ľudia vnímajú a premietajú do svojich mytológií a predstáv, čo môže viesť k vzniku náboženských systémov. Avšak aj v tomto prípade si duchovný svet "prihrieva polievočku", podporuje túto lož a snaží sa ju šíriť.

Satana v tom zmysle, že mnohé náboženstvá sú založené na rôznych nadprirodzených zjaveniach, ktoré vytvárajú zmätok a relativizujú slovo "PRAVDA". Bežným scenárom je, že sa človeku zjaví nadprirodzená bytosť (napr. anjel), ktorá mu odovzdá posolstvo, uistí ho, že len on je na správnej ceste, a vyzve ho, aby toto posolstvo šíril ďalej. Toto zjavenie môže mať aj povahu nadprirodzeného potvrdenia určitého správania, ktoré vedie zúčastnené osoby k tomu, že si myslia: "Funguje to, preto je to pravda."

Osobitnú tému si zasluhujú rôznym spôsobom démonizovaní ľudia (rôzni guruovia, liečitelia a pod.), ktorí vďaka svojmu napojeniu na duchovný svet disponujú určitými schopnosťami, a preto ich ľudia nasledujú. Na podrobnejšiu analýzu by bolo potrebné zaoberať sa každým náboženským systémom zvlášť, ale na to tu nie je priestor.

Boha nechceme

Pokladám za potrebné, aby tu bola spomenutá ešte jedna skutočnosť. Pre niekoho bude možno prekvapivá, prispieva však k tomu, že ľudia veria v čokoľvek iné, iba nie v živého Boha. Prečo tomu tak je? Ježiš to opisuje takto:

"Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil. Kto verí v neho, nie je odsúdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Božieho Syna. Súd je v tom, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia milovali väčšmi tmu než svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto robí zle, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo." (Ján 3:16-20). Apoštol Pavol to potvrdzuje týmito slovami: "...Príde totiž čas, keď ľudia neznesú zdravú náuku, ale podľa vlastných žiadostí sa budú zháňať za učiteľmi, aby im šteklili uši, odvrátia sluch od pravdy a priklonia sa k bájam."
(2 Timoteovi 4:3-4)

Aj v týchto slovách je čiastočne skrytá odpoveď na otázku existencie mnohých ostatných náboženstiev. Ľudia živého a pravého Boha vlastne ani nechcú! Ono to totiž celkom bolí a veľa nás to stojí! Boh má určité nároky, ktoré sú k našej prirodzenosti úplne opačné. Je nám prirodzené nenávidieť a za ranu vrátiť najlepšie rany dve. Boh však po nás chce pokoru a odpustenie. Chce, aby sme žili v sexuálnej čistote a boli verní jednému partnerovi, my by sme najradšej slobodu, experimenty a voľné vzťahy. Boh nás vedie k podriadenosti autoritám aj sebe samému. My však (aspoň na Západe) autority čoraz menej rešpektujeme.

Týmto spôsobom by sme mohli pokračovať ďalej. Ľudia si vytvárajú radšej vlastné bôžiky a vlastného boha, v ktorého veria. Tento boh po nich spravidla nič veľmi nechce a súhlasí so všetkým, čo oni sami pokladajú za správne. Ježiš po nás chce, aby sme zomreli vlastnému ja, berie nám nezávislosť, vyzýva k mravnej čistote, volá k absolútnej oddanosti.

Kresťania potvrdzujú tieto Ježišove slová, keď si spomínajú na svoj život bez Boha – keď ich slovo pravdy hlboko usvedčovalo a niekedy im bolo veľmi nepríjemné. Existuje aj veľa ľudí, ktorí "akoby" veria v kresťanského Boha, ale keď príde na lámanie chleba a musia svoju vieru dokázať skutkami (napr. prestať s promiskuitou, predmanželským sexom, podvádzaním v práci a podobne), radšej si zvolia inú formu náboženstva, ktorá nie je "taká zväzujúca" a "taká dogmatická". Inými slovami – my chceme Boha, ale nedajbože, aby od nás niečo chcel On sám...

Záverečné zhrnutie

Existencia mnohých rôznych náboženstiev nie je argumentom proti Božej existencii, ani argumentom proti zjavenej Božej pravde. Táto skutočnosť skôr poukazuje na odmietanie Boha, ktoré On sám dočasne toleruje. Bez toho by bola naša slobodná vôľa obmedzená. Boh a Jeho pravdivé poznanie sú ľuďom prístupné. Keď Ho pokorne a s úprimnou túžbou hľadáme, dáva sa nám poznať.